Setkání s Rose
Návštěvu rovníkové Afriky jsme plánovali již˛delší dobu, když jsme však v průběhu roku 2015 „adoptovali“ pětiletou Rose z Rusinga Island, nabraly naše představy konkrétnějších obrysů. V minulosti jsme v rámci projektu adopce na dálku organizovaného jinou dobročinnou organizací přispívali na vzdělávání jedné slečny v Indii; když slečna vyrostla, začala pracovat a již nepotřebovala naši podporu, rozhodli jsme se zapojit do projektu „adopce“ organizovaného Centrem Narovinu. Potěšilo nás, že Centrum Narovinu, na rozdíl od předchozí dobročinné organizace, umožňuje osobní styk „adoptivních rodičů“ a dětí a rozhodli jsme se na podzim roku 2015 podniknout výlet do Keni a navštívit školu Island of Hope a setkat se s „naší“ Rose.
Během plánování našeho výletu jsem spolupracovali s koordinátory Centra Narovinu, kteří nám poskytli užitečné informace a seznámili nás s pracovníky v Nairobi a na Rusinga Island. Po našem příletu do Nairobi nás na letišti čekal Viktor, bývalý odchovanec Centra Narovinu, který vyrostl v největším slumu Nairobi (a asi i na světě) Kibera a který se nyní živí jako taxikář. Viktor nás odvezl do ubytovny Shalom house, kde má zároveň sídlo i nairobská pobočka Centra Narovinu, a kde jsme strávili noc. Ráno jsme se sešli s hlavním koordinátorem Centra Narovinu v Nairobi, Kenem Okongem, který nám pomohl naplánovat a zorganizovat návštěvu Rusinga Island.
Před samotnou návštěvou Rose jsem však měli v plánu turistickou nezbytnost – safari. My jsme se na doporučení přátel rozhodli navštívit přírodní rezervaci Masai Mara, která je nevyhlášenějším parkem Keni. Nutno říci, že ač cena takového safari nebyla nízká, splnilo všechna naše očekávání a vidět na vlastní oči třeba tisícihlavá stáda pakoňů nebo lva ze vzdálenosti 2 metrů ve volné přírodě, byl pro nás zážitek na celý život.
Po safari, které nám s přesuny zabralo přibližně 3 dny, jsme se nočním dálkovým autobusem přesunuli na západ země do města Mbita, které těsně sousedí s Rusinga Island, na který se dá dostat suchou nohou po rozestavěném mostě. Samotná škola Island of Hope se nachází asi 15 km od mostu podél pobřeží ostrova, po počátečních rozpacích nás tam po prašné cestě svezl asi za 50,- Kč místní motorkář-taxikář. Ve škole nás již čekali a ihned nás ubytovali v příjemném domku s vlastním příslušenstvím jen kousek od břehu jezera. Po zabydlení se jsme zjistili, že jsme dorazili právě v první školní den a tedy o to víc jsem pro místní děti atrakcí. Školu tvoří komplex budov situovaný na břehu Viktoriina jezera skládající se zejména ze tříd, učitelských kabinetů, internátu a malé kuchyně, jídelnu děti nemají, jedí tam kde si sednou. Za kuchyní vyrůstá nová budova, která má sloužit jako střední škola.
V areálu je rovněž několik menších rybníčků určených pro ryby, malá drůbežárna a několik zeleninových záhonků, vše sloužící pro potřeby školní kuchyně. Při prohlídce školy jsme dětem rozdali bonbóny, ze kterých měli obrovskou radost, bohužel jsme neměli dost pro všechny, tak alespoň nejmenší děti dostaly všechny. Ještě větší radost než sladkosti však dětem udělal fotbalový míč a několik frisbee. „Naše“ Rose z nás měla z počátku trochu strach, není se čemu divit, první den v životě ve škole a přijdou se na ní dívat dva cizí bílí lidé. Tento strach však velice brzy přerostl v pravé zděšení a hrůzu, když jsme jí doprovázeli ze školy domů k jejím rodičům, abychom je pozdravili a dali jim drobné dárky. Zřejmě si myslela, že si jí chceme odvést domů, chudák holka. Rodiče Rose na nás již byli připraveni, pohostili nás výborným nilským okounem, kterého otec rybář sám ulovil, a vůbec byli moc milí.
V tu chvíli již Rose pomalu začala chápat, že si ji neodvezeme, naopak že jsme jí dovezli dárky a na tváři se jí objevilo cosi, co se s trochou dobré víry dalo považovat za snahu o křečovitý úsměv. Na ostrově jsme strávili asi dva dny, které jsme vyplnili hraním si s dětmi, procházkami po ostrově, rybolovem a povídáním s místními. Ti jsou velmi milí a pro většinu z nich není bílý cizinec stále ještě běžná záležitost. Ke konci našeho pobytu si na nás Rose docela zvykla a v den našeho odjezdu za námi dokonce vyběhla ze třídy, aby se rozloučila a poděkovala, což od ní bylo nejen statečné, ale i roztomilé. Po dobu naší návštěvy Island of Hope se k nám všichni místní zaměstnanci chovali velmi příjemně a byli ochotní, ať už jsme potřebovali cokoliv. Na vlastní oči jsme viděli a při rozhovoru s ředitelem školy Joshem i slyšeli, že peníze, kterými přispíváme na vzdělání Rose, jsou opravdu stoprocentně k tomuto účelu využity.
Po návštěvě Rusinga Island jsme zamířili zpět směrem k Nairobi, před odletem jsem si ještě udělali asi 3 denní zastávku u jezera Naivasha. Zde jsme bydleli ve stanu kousek od hrochů krmících se na břehu jezera, navštívili další safari (Hell´s gate national park, CraterLake), jezdili na kajaku na jezeře mezi hrochy atd. Poslední den našeho výletu do Keni jsem přejeli matatu (minibus) do Nairobi, kde nás vyzvedl Viktor, který nás vzal do slumu Kibera, kde vyrostl. Ukázal nám dům, kde vyrůstal, školu kde studoval a vyprávěl nám o životě ve slumu. Nakonec nás vzal do svého nynějšího domova, dvoupokojového zděného domku kus od slumu, skromné podmínky pro život, ale nesrovnatelně lepší než jaké mají obyvatele Kibery. Večer nás pak odvezl na letiště a my se rozloučili s Afrikou a zamířili zpět domů.
Karel Kopeček
Od začiatku až kým sa sen stal skutočnosťou
V roku 2008 som ako mladý dobrovoľník Humanistického centra Narovinu pozval Martinu Slávičkovú, vtedajšiu hlavnú koordinátorku na Slovensku, aby prišla na gymnázium v Liptovskom Mikuláši viesť seminár o rozvojovej spolupráci, globálnych problémoch a projektoch vyvíjaných Centrom Narovinu. Vtedy som ešte nemal tušenia akú veľkú odozvu to zanechá na mojich spolužiakoch, ktorí po odchode Martiny prišli za mnou s nápadom spoločne si adoptovať na diaľku jedno kenské dieťa. Pravdupovediac som nebol sprvoti k tomuto nápadu pozitívne ladený. Bol to úžasný nápad, avšak zároveň z toho plynula veľká zodpovednosť pre skupinku teenagerov bez stáleho príjmu. Nakoniec sme sa po niekoľkých dňoch náročného uvažovania teda rozhodli finančne podporovať Victora z Nairobi v štúdiu na základnej škole. Odvtedy uplynulo 7 rokov, nastúpili sme na rôzne univerzity alebo do zamestnania a preto posledné roky podporujem Victora ako jednotlivec s občasnou pomocou od bývalých spolužiakov.
Victor v každom jeho liste vyjadril nádej a modlitbu za to, aby sme sa mohli niekedy v budúcnosti stretnúť z tváre do tváre. Toto želanie bolo vzájomné a Boh nás vyslyšal, keď agentúra SlovakAid schválila projekt jednej slovenskej organizácie (Dobrá novina), ktorá si ma vybrala pre trojmesačné dobrovoľníctvo do Kene. Navždy si budem pamätať slnečnú júnovú nedeľu, kedy som prvýkrát uvidel 21-ročného mladíka Victora prichádzajúceho na stretnutie s miestnym koordinátorom Eliasom. Určitým spôsobom to bolo rozpačité, tisíce otázok, ktoré som si držal v hlave išli zrazu bokom a jediné čo ma zaujímalo, bolo vychutnať si tú výnimočnú chvíľu. Sen sa stal skutočnosťou.
Naše prvé stretnutie pre Victora znamenalo aj prvú skúsenosť s obchodným centrom, na aké sme zvyknutí v Európe a taktiež prvýkrát jedol pizzu, ktorá je v Keni považovaná za „exotiku“. Bol to deň plný zážitkov pre obidvoch z nás. Konečne sme mali možnosť vyrozprávať si všetko to, čo sa nezmestilo do listov, ktoré sme si za posledné roky posielali. Po niekoľkých hodinách sme sa rozlúčili, vymenili telefónne čísla a dohodli na výlete do centra mesta. Totiž napriek tomu, že Victor odmalička vyrastá v Nairobi, v centre mesta mal dovtedy možnosť byť len jediný raz.
Na výlete
Netrvalo dlho a s Victorom som sa stretol opäť. V duchu kenského „pole pole“, čo by sme mohli preložiť ako „len pomaly, máme čas“ sme sa stretli o dve hodiny neskôr než sme plánovali, ale nič neprekážalo tomu, aby sme si zvyšok dňa v centre Nairobi užili. Prvá zástavka – Kenyatta International Convention Centre.
Európania majú utkvelé predstavy o Afrike, tie však nie vždy zodpovedajú realite. Len málokto vie, že niektoré časti Nairobi by sa hravo vyrovnali najmodernejším svetovým veľkomestám. Centrum je plné sklobetónových mrakodrapov, ku ktorým patrí aj KICC pomenované po prvom kenskom prezidentovi Jomovi Kenyattovi. Zaplatením vstupného a preukázaním totožnosti je pre verejnosť možné dostať sa na jeho strechu a kochať sa výhľadom na celé mesto, ba ešte ďalej. Tu nastal prvý menší problém. Identifikačnú kartu, obdoba našich občianskych preukazov, možno dostať po dosiahnutí 18. roku života. Realitou obyvateľov slumov a mnohých vidieckych oblastí však je, že si tieto preukazy nevybavia. Dôvody môžu byť rôzne. Vysoká miera korupcie, poplatky, ale aj ľahostajnosť ľudí a podobne. Victor taktiež nemal identifikačnú kartu, našťastie strážnik sa dal obmäkčiť a my sme sa na strechu dostali. Viditeľnosť bola úžasná a tak sme si celý ten výhľad užili.
Výlet pokračoval v neďalekom Uhuru parku plnom rôznych atrakcií. Zhodou okolností sme sa úplne spontánne rozhodli prijať ponuku muža zajazdiť si na koni. Victorov výraz bol na nezaplatenie. Bola to kombinácia strachu, vyplaveného adrenalínu a zároveň veľkej radosti. Takýto športový výkon si zaslúžil obed a po ňom posledný bod programu – návšteva Victora u neho doma.
Vzali sme si matatu (tak tam nazývajú autobusy a mikrobusy verejnej hromadnej dopravy) a vyrazili do slumu Mathare, kde býva. Už som bol zvyknutý, že matatu je vlastne taká malá a veľmi hlučná diskotéka. Po skúsenostiach z projektu v slume Mukuru, v ktorom som bol dobrovoľníkom, ma Mathare prekvapilo svojim pomerne lepším stavom. Stále je to však slum so všetkým, čo k tomu patrí. Vysoká hustota obyvateľstva, malé biedne obydlia, stánky s potravinami a rôznymi inými výrobkami na uliciach, množstvo odpadkov... Človek sa v priebehu pár minút dostane z centra města – sveta neskutočného bohatstva do jedného z najchudobnejších častí tejto planéty. Je to príklad neuveriteľného kontrastu, ktorý je tak veľmi príznačný pre všetky rozvojové krajiny.
Dorazili sme na miesto. V malej miestnosti, ktorá bola obývačkou, spálňou, kuchyňou a detskou izbou v jednom sedel Victorov mladší brat Kevin, ktorý sa v tej chvíli učil jeho obľúbený predmet matematiku. Študuje na strednej škole, dosahuje veľmi dobré výsledky. Rád by pokračoval štúdiom štatistiky na vysokej škole. Rodinné financie sú však obmedzené a preto je jeho budúcnosť nejasná (pokúšali sme sa s priateľmi nájsť mu donora, žiaľ, doteraz sa nám to nepodarilo, preto kto by vedel o nejakej možnosti, budeme radi, ak nás budete kontaktovať). Victor má aj staršieho brata, ktorý si už založil rodinu, rovnako ako aj jeho dve staršie sestry. Najmladšia sestra žije s mamou Juan na vidieku, kde je život lacnejší. Victor a Kevin žijú s otcom pracujúcim ako automechanik.
Príbytok to je skromný, ale nie je to typický domček z plechov. Tento je postavený z tehál a preto predstavuje lepšie podmienky pre život. Prezreli sme si rodinný album, vysvedčenia, čítali si listy, ktoré som mu poslal a rozprávali príbehy z detstva. Bol som tam, na mieste, kde sa Victor hrával, vyrastal, kde trávil čas s rodinou, prežíval radosti i ťažké chvíle, kde sa pripravoval do školy...
Mama Juan
Pred niekoľkými rokmi som okrem pravidelného Victorovho listu dostal aj list od jeho mamy Juan. Od tej doby som vždy pri písaní listov myslel aj na ňu. Túžba stretnúť sa s touto ženou, bola preto prirodzená. V jeden augustový pondelok počas vyučovania v projekte mi nečakane zavolal Victor: „Prišla mama, môžeš sa s ňou zoznámiť.“ Neváhal som, ešte v ten deň sme sa stretli u nich doma v Mathare.
Pani Juan žije v oblasti nazývanej Nyanza, v okolí Viktóriinho jazera, spolu s jej dvoma dcérami – Emmaculate, ktorá má už vlastnú rodinu a Lucy, ktorá tento rok ukončí základnú školu. Keďže život na vidieku je lacnejší ako v Nairobi, rozhodli sa zobrať so sebou aj najmladšiu dcéru tretej Victorovej sestry Judith, ktorá vychováva ďalšie dve deti v Nairobi. Život v hlavnom meste je pre rodenú vidiečanku veľmi rušný. Vracia sa do neho len zriedka, pretože cesta z Nyanzi je dlhá, únavná a hlavne finančne náročná.
Sedeli sme v ich malom domčeku, porovnávali život na Slovensku a v Keni, vyrozprával som príbeh partie gymnazistov, ktorí sa rozhodli podporiť kenského chlapca v jeho štúdiu. Atmosféra bola krásna! Bolo cítiť, že v miestnosti je matka. Vyžarovala z nej zodpovednosť, životná múdrosť, skromnosť, vďačnosť a predovšetkým nádej.
Takto sme spolu sedeli až kým sa zotmelo, vtedy prišla sestra Judith a brat Denis. Nanešťastie otca sme sa nedočkali, zdržal sa v práci. Pri slabom svetle sviečky položenej na malom stolíku sme sa videli len nejasne, ale nikomu to neprekážalo. Všetci sme boli naplnení šťastím, lebo sme vedeli, že tá chvíľa je pre každého z nás veľmi výnimočná a hlavne jedinečná, pravdepodobne už nezopakujúca sa. Mama Juan.
Dovidenia!
Tri mesiace ubehli veľmi rýchlo a ja som sa musel vrátiť späť na Slovensko. S Victorom sme si dohodli ďalšie stretnutie, obaja však pevne veríme, že nie posledné. Ako obvykle stretnutie začalo pred KICC odkiaľ sme spoločne aj s Kevinom išli do neďalekého múzea Kenya National Archives. Časť expozície sa zaoberá kultúrnymi rozdielmi niektorých kmeňov žijúcich v Keni. Chlapci sa zahrali na sprievodcov, predstavili mi ich kmeň, slávne osobnosti, ktoré z neho pochádzajú ako aj iné významné historické fakty kenských dejín.
Dohoda bola, že im pripravím obed v byte, kde som žil s ďalšími dvoma slovenskými dobrovoľníčkami, ale ešte predtým sme skočili na zmrzlinu do Uhuru parku. Keďže slovenské národné jedlo, bryndzové halušky, a aj väčšina slovenských tradičných jedál pozostáva zo syra, ktorý ako som sa už naučil, nie je u Keňanov vôbec populárny, rozhodol som sa využiť zručnosti získané od mojich talianskych priateľov a tak sa na obed podávali talianske špagety. Oni mi na oplátku dali triky a rady ako chutnejšie pripraviť ich tradičné jedlá – chapati, ugali, omena rybičky.
Popri skúšaní hrať na gitare (ani jeden z nás nevie hrať na gitare a o to väčšia zábava to bola) nám skrsol nápad využiť internetové spojenie a napísať prostredníctvom známej sociálnej siete Kataríne. Katka je dievča, ktoré utkvelo Victorovi v pamäti z čias, kedy sme ho začali podporovať, pretože ona bola jedna z tých, ktorá mu taktiež napísala list. Nikto z nás nečakal, že by mohla byť online. Po odoslaní správy okamžite nasledovala Katkina odpoveď a ďalšia výnimočná chvíľa bola na svete. Victor sa aspoň takýmto spôsobom mohol stretnúť s ďalšou svojou podporovateľkou a zároveň osobou, azda aj kamarátkou, ktorá si vždy s radosťou a napätím čítala jeho listy, vysvedčenia a priala mu lepšiu budúcnosť.
Lúčenie znášam vždy veľmi ťažko, ale ostávame plní nádeje, že sa spoločne ešte s Victorom a Kevinom stretneme. Z Kene som odišiel s množstvom rôznych pocitov a dojmov. Jedným z nich bola akási zmes spokojnosti a hrdosti. Victor sa ako jediný z rodiny a jeho okolia dostal na college, kde študuje elektrotechniku. Má svoje sny, vízie a plány. To, čo dostal chce vrátiť v pomoci iným. Tvrdo na sebe pracuje, lebo ako sám hovorí sedením a sťažovaním sa nič nedosiahne. Je to mladý muž na správnom mieste.
Aj keď som mal pred 7 rokmi pochybnosti, dnes vôbec neľutujem, že som sa dal prehovoriť spolužiakmi a stali sme sa súčasťou zmysluplného projektu Adopcia na diaľku. Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí za tie roky prispeli na Victorove štúdium, Maťke Slávičkovej ako aj ostatným slovenským, českým a kenským koordinátorom Centra Narovinu.
Jano Jaňák
